Meniny
Ukazovateľ postupu bežiaceho procesu sa lenivo priblížil k dvom tretinám a zastavil sa. Opäť vypadlo spojenie, pomyslel som si a pokúšal sa pohnúť jedným z okien na obrazovke. Nešlo to. Spojenie sa skutočne prerušilo. Zamieril som myškou k zavieraciemu tlačítku, keď tu zrazu mi niekto zozadu rukou prikryl oči. Manželka. Bol som taký zabratý do práce, že som ani som nezbadal, kedy vošla. „Nevidíš, že pracujem!“ zašomral som podráždene. Pokúsil som sa jej vykrútiť. Bez úspechu. Držala ma síce len jednou rukou ale zato pevne. „Práve si dopracoval,“ zachichotala sa. Keď sa ozvalo šťuknutie odpájajúceho sa modemu, rázne som sa jej vykrútil a otvoril oči. Ukazovátko postupu (tento krát Windowsov ukladajúcich sa k spánku) sa hýbal rýchlo. O pár sekúnd sa počítač sa poslušne vypol, iba dióda pod tlačítkom na obrazovke zostala oranžovo blikať. Nejaký čas mi trvalo, než som vôbec pochopil, čo sa stalo. Vypla mi počítač! Rozmýšľam čo ostré jej poviem, ale než si to stihnem rozmyslieť, otočí sa a odchádza. Môj tmavomodrý župan, ktorý má oblečený, za ňou povieva. Vyzerá, že práve vyšla z kúpeľne. ‚Práve si dopracoval! Nána jedna! Čo to do nej vošlo?‘ Zapínam počítač. Nie že by sa mi nejako zvlášť chcelo, ale musím si predsa ešte aspoň stiahnuť poštu. Kolega mal poslať vyjadrenie k termínom dôležitej zákazky. Nervózne hýbem rukou položenou na myši. Čakám kedy nabehne vstupná obrazovka. „Obnovení činnosti systému Windows...“ píše počítač. Cvak a v okamihu všade zavládne tma. Vypadol prúd. Kruciš! To nie je možné!! Řešení potíží – stisknete F8, napadne ma automaticky, ale to mi teraz nepomôže. Nervózne vybehnem na chodbu. Martina s úsmevom neviniatka zapaľuje veľkú oranžovú sviečku. „Vypadol prúd,“ oznamuje mi pokojne, zatiaľ čo mňa ide rozhodiť. „Ako?! Vypadol prúd!“ spytujem sa. „Veď vedľa u susedov sa svieti!“ „Hovorila som ti, že už si dopracoval,“ usmieva sa ďalej a mne začína byť jasné, že poštu si už dnes nestiahnem. Vchádzame do obývačky. Všade je tma. Sviečku položí doprostred konferenčného stolíka. Až teraz si všimnem nový sviatočný obrus a slávnostné prestieranie. „Zabudol si? Máš dnes meniny!“ pokrúti nezbedne hlavou a usadí ma do kresla. „My budeme oslavovať?“ divím sa. „A zrovna dneska?“ snažím sa aby hlas obsahoval aspoň náznak nadšenia, ale myslím, že sa mi to moc nedarí. Po celom dni za počítačom som zrelý akurát na poslednú „session“ a to v posteli. Single-user podotýkam, pretože moje telo vôbec nereaguje, ani keď sa dookola pobehujúcej Martine župan na kolenách pootvorí a na moment načrtne vábivú belosť jej stehien. Usadí sa do kresla oproti. Lenivo sa pretiahne, bradu si podloží rukou a bosé nohy ležérne preloží jednu cez druhú. Pozerám na ňu cez mihotajúci sa plameň sviečky a oči mi znova zaklipkajú. Tajne dúfam, že si to všimne a nechá ma na pokoji. „Vyzleč sa,“ povie lakonicky, ako by konštatovala nejaký bežný fakt. „Čo že?“ rozosmeje ma to, pretože niečo podobné som fakt nečakal. Ignoruje môj smiech, významne dvihne ruku, ukáže na hodinky a prehlási: „pohni sa, aj tak už meškáme! Šaty – si odlož sem!“ Luskne prstami a ukáže na stoličku, vedľa môjho kresla. Obyčajne tam nestáva, zrejme ju tam naaranžovala zámerne. „Čo sa čuduješ? Robíme to tak predsa vždy! Nie?“ Áno, pripustím v duchu, robievame to tak, ale vždy je to naopak. Vždy sa vyzlieka ona. „Čo? S čím meškáme?“ vyhŕknem. Mlčí a na tvári jej hrá jemný úsmev. Rezignujem. Keďže vidím, že inak to nepôjde, začínam sa pomaly vyzliekať. Vlastne som celkom zvedavý, čo si to vymyslela. Keď skončím, zvedavo jej pozriem do očí. Čo bude ďalej? „Zabudol si?“ usmieva sa. „Ako si ma to učil? Kolená od seba, ruky vedľa tela...“ Keď si všimnem, kam a ako sa mi pozerá, mierne sa začervenám. Vedľa v miestnosti pípne mobil a cez otvorené dvere slabo zažiari svetlo displeja. Zrejme prišla správa. Reflexívne mnou cukne, chcem pozrieť, kto mi píše. Martina otrávene vzdychne, vstane, a o chvíľu už vypnutý mobil kladie na policu. „Konečne sme offline!“ víťazoslávne zamáva odpojenou šnúrou telefónu pevnej linky. Totálne offline, pomyslím si. Ale mýlim sa, pretože od vstupných dverí zaznie zvuk zvončeka. Strhnem sa. „Už sú tu,“ ohlási Martina a než sa stihnem načiahnuť po nohaviciach, už ich aj drží v rukách a ponáhľa sa otvoriť. „Nie aby si sa pohol miesta!“ pohrozí mi. No zbohom! – pomyslím si. Vyhodené poistky, sedím nahý uprostred obývačky a manželka v župane sa až podozrivo ponáhľa k dverám... „Moment,“ zaznie z neďalekej predsiene, potom škrt zápalky. Martina v ruke s ďalšou sviečkou nakukne ku mne. Kontroluje si ma? „Dobrý deň... vypadol nám prúd,“ zaznie po otvorení dverí manželkin hlas, ale ďalej polohlasnému rozhovoru nie je rozumieť. S kým sa to tam do čerta rozpráva? Dvere sa zabuchujú. Dúfam, že návštevník ostal vonku. Všetko sa mi vyjasní až keď vojde, usmievajúc sa, na rukách kartóny z neďalekej čínskej reštaurácie. Tajomstvo majstra Li-poa som zapíjal sladkým bielym Cinzanom. Kuchár chilli papričkami nešetril, chvíľami som mal pocit, že mi doslova horia ústa. Musel som skoncentrovať všetky sily, aby som sa s tým vyrovnal. Predošlá únava zo mňa spadla a napriek zvláštnym podmienkam ma Martinina ‚oslava‘ ma celkom bavila. Martina pozbiera taniere a postupne ich odnáša do kuchyne. „Teraz by som si dala zmrzlinu. A ty?“ Prikývnem, i keď by som mal chuť aj na iné. „Najlepšie bude, keď sa presunieš tam,“ ukázala prstom na gauč a gestom mi načrtla, ako si to predstavuje. Keď sa vráti v kuchyne, natiahnutý na gauči zalapám po vzduchu. V kuchyni totiž odložila župan a zostala sa iba v skoro priesvitnej, provokatívne červenej bielizni. „Páči sa ti? Je to darček. Myslela som si, že sa ti tým zavďačím viac ako kravatou a ponožkami.“ Neschopný slova prikývnem. „Nikdy si červenú bielizeň nechcela nosiť! Vravela si, že v tom vyzeráš ako...“ skonštatujem prekvapene. „Časy sa menia. A teraz je čas potešiť mlsný jazýček,“ sadne si vedľa mňa a z veľkej krištáľovej misy nás začne kŕmiť vlastnoručne pripravenou zmrzlinovou dobrotou. Úprimne som sa snažil som sa koncentrovať na zmrzlinu, ktorá bola naozaj výnimočne dobrá a držať ruky za hlavou, tak ako si priala, ale moc sa mi to nedarilo. Môj jazyk totiž viac ako po lyžičke zmrzliny a rôzneho ovocia, túžil po Martininých bradavkách hompáľajúcich sa mi pred nosom. Z tej vzdialenosti ako som bol, totiž tenulinká ostro červená látka viac odkrývala, ako zakrývala. A tak som sa rozhodol priebeh udalostí pozmeniť. Chladná lyžička obkreslila moje uzavreté pery a neúspešne sa pokúšala dobyť dovnútra. „Čo je?“ spýtala sa. „Nechutí ti?“ Neodpovedal som a demonštratívne zovrel pery. „Aha,“ pochopila, keď zbadala môj na prasknutie stoporený úd, hompáľajúci sa medzi zovretými stehnami zo strany na stranu. Odložila pohár na zem a začala sa venovať inej časti môjho tela. Poslušne som zatvoril oči, tak ako si priala. Špičkou jazyka sa mi dotkla končeka penisu a zubami jemne odhrnula predkožku. Obnažený žaluď vzala do úst a jazykom intenzívne tlačila na napnutú pokožku okolo uzdičky. Prestal som sa ovládať a pohybmi panvy sa jej snažil vyjsť v ústrety. O chvíľočku prestala, vstala a rýchlym pohybom si stiahla nohavičky. Sadla si obkročmo na moju panvu a pomaly si na mňa ľahla. „Nechceš si dať dole aj tú podprsenku?“ Pokrútila hlavou. Jemne ma bozkávala ma a rôzne sa presúvala. Zdurený penis sa tlačil na jej brucho. Jej pohyby ma samozrejme ďalej dráždili, ale na vyvrcholenie to nestačilo. „Martinka, už ma nemuč, už to moc chcem,“ zaprosil som. Nadvihla hlavu, znehybnela a pozerala mi do očí ako had hypnotizujúci svoju korisť. I keď to zrejme trvalo iba pár desiatok sekúnd, čakanie mi pripadalo nekonečné. Tak mi treba, mastný chleba! Sám som ju to naučil, pomyslel som si. Konečne nadvihla panvu a pravou rukou šikovne naviedla môj penis do ústia svojej vlhkej škáročky. Predtým to bolo dobré, ale teraz to bolo ešte lepšie. Ale veď to poznáte! „Nehýb sa, zavri oči a mysli na mňa,“ zašepkala mi do ucha a pomaly, pomalinky začínala hýbať panvou. Smiešne. Ako by som v tej chvíli mohol myslieť na niečo iné? „Všetko najlepšie k meninám,“ zacvrlikala, keď ucítila môj vrchol. Oddychovala s tvárou položenou na mojom ramene. Látka novej podprsenky ma šteklila na prsiach, ale nakoniec mi vôbec nevadilo, že si ju nedala dole.